Ako som prežila tropickú búrku v USA

Autor: Kristína Bisahová | 11.1.2013 o 14:20 | (upravené 23.1.2013 o 4:43) Karma článku: 7,15 | Prečítané:  993x

V októbri všetci s hrôzou sledovali ničivú silu hurikánu Sandy. V oblasti, kde bývam ja (vo Virginii, neďaleko Washingtonu, DC) hurikán nenarobil takmer žiadne škody. Čo však škody narobilo, bola tropická búrku z 29. júna 2012, ktorú nikto nepredpokladal. A preto, že nikto ani netušil čo sa k nám hrnie, sme sa bezstarostne vybrali do toho dusivého horka s kamarátkou a jej priateľom na večeru. Na ceste späť sme sa odrazu len v tejto búrke bezmocne ocitli. Táto búrka spôsobila najväčší výpadok prúdu v histórii Virginie (ak neberieme do úvahy hurikány). Celkovo sa obeťami tejto búrky stalo 13 ľudí, pričom 6 obetí bolo zaznamenaných práve vo Virginii.

 

Po chutnej večeri v Coastal Flats sme sa na Lindinom aute spokojne viezli domov. Zrazu len na jednej križovatke začal fúkať prudký vietor. Pamätám si, že začali poletovať listy, čo mi pripadalo podivné, keďže jeseň bola ešte ďaleko. Vzápätí začalo pršať. Hovorím si: ,, No a? Búrka.“ Avšak vietor začal fúkať tak silno, že nás neustále vynášalo a niektorí vodiči sa jednoducho rozhodli zaparkovať autá na krajnici. My sme ale odhodlane pokračovali, keďže Linda ma mala najskôr zaviezť domov a potom mala pokračovať do Marylandu. Cesta bola viac ako len nepriehľadná, keďže pršalo veľmi husto a nevideli sme poriadne na krok. Začiatok paniky spôsobil fakt, že prestali fungovať semafóry. Tie sú v USA na každom kroku, takže nečudo, že nastal chaos.

Prechádzali sme hlavnou cestou. Bum! Stojíme. Prečo? Pred nami sa nachádza auto. Toto auto stálo. Nie však dobrovoľne. Nachádzalo sa pod stromom, ktorý sa zvalil naprieč celou cestou. V tom momente sme si uvedomili, že sa nejedná len tak o obyčajnú búrku. Keďže naokolo už boli nejakí ľudia snažiaci sa vodičovi (alebo i možným pasažierom) pod stromom pomôcť, otočili sme auto a zvolili inú cestu. Celý čas sme používali GPS, ktoré nám znova načítalo trasu. Ibaže mapa nás zaviedla do uličky, kde sme okamžite narazili na ďalší strom prevrhnutý strom. Cez túto cestu taktiež nebol prechod možný. Toto už vyvolalo hysterickú paniku a začali sme sa oprávnene ľakať každého stromu povedľa cesty. Snažili sme sa nájsť cestu bez stromov, avšak vo Virginii je to pomerne ťažká úloha. V tomto nám už GPS nepomohlo. Táto úloha bola tým ťažšia, že sme boli v USA iba 2 mesiace a okolie sme veľmi nepoznali. Našťastie sa Lindin priateľ ako tak vyznal a bol schopný nás navigovať. Po príchode domov mi bolo oznámené, že nefunguje elektrina. Vyfasovala som jednu glow stick, keby som potrebovala ísť posledný krát na WC a ráno sa uvidí. Na ráno som čakala hádam večnosť, keďže hneď vedľa mojej izby bol alarm, ktorý ručal každých 10 minút a nedal mi spať.

Ráno sme v rádiu v aute počúvali správy. Vo Virginii vyhlásili stav pohotovosti. 1.6 milióna ľudí je v domácnostiach bez elektrického prúdu. Najväčším problémom boli 32 stupňové horúčavy, keďže Američania bez svojich milovaných klimatizácií kolabovali. Okrem toho na množstvo domov a áut padli stromy, takže sa ľudia sťahovali aj za novým bydliskom.

Moji host parents mali v tento deň odviezť starých rodičov na letisko, pretože odlietali naspäť do Indie. Zároveň som sa mala pobaliť. Sťahujeme sa do iného štátu, do hotela, kde elektrinu majú. Čo sme nepredpokladali boli neskutočné zápchy, ktoré spôsobila panika podobajúca sa filmu o konci sveta. Ľudia sa v apokalyptickej hrôze hrnuli do iných štátov. Okrem výpadku prúdu neboli funkčné ani benzínové stanice, reštaurácie (na ktorých sú Američania životne závislí), semafory, a kolovala informácia, že i vody onedlho nebude.

Tak sme sa pre istotu vybrali oboma autami. V jednom sa viezol host dad so starými rodičmi a Anjuli (nemala vtedy ašte ani rok). Ja som bola v aute s host mum. A mali sme problém! Nádrž bola takmer prázdna. Červené svetielko nám zasvietilo hádam 50 krát. Stres z tohto faktu znásobilo niekoľko áut a jedna motorka, ktoré ostali odstavené na diaľnici, pretože nemali dostatok benzínu. Vždy keď som takéto auto zahliadla, nervózne som pozrela na blikajúce svetielko. Vypli sme rádio a stiahli okienka, aby sme sa v tom horku neudusili. Pravidelne sme sa dopovali vodou. Rozhodli sme sa natankovať v Marylande. Neúspešne sme blúdili niekoľko minút. Až sme nakoniec objavili benzínovú oázu. Nesmierne sa nám uľavilo.

Odtiaľ sme putovali na letisko a samozrejme sme zistili, že starí rodičia zmeškali let do Indie. Tak sme ostali na letisku, kde elektrina fungovala jedna radosť. Môj host dad sa urputne snažil nájsť pre nás hotel v inom štáte. Očividne všetko bolo plne obsadené. Potrebovali sme takisto  hotel s kuchyňou, pretože babka má prísne hinduistické návyky a nemôže jesť nič z reštaurácii. Keď sme si pochutnávali na výbornej quesadille v letiskovej reštaurácii, odmietla napiť sa dokonca i vody! Nakoniec, po 4 hodinách neúspešného obvolávania hotelov bol môj host dad schopný nájsť hotel v Delaware. Tak sme sa tam všetci vybrali ako na miesto, kde nás čaká spasenie. Posteľ, sprcha, internet a pizza. To je to, čo si pamätám v danom čase vykúpenia.

V hoteli sme strávili len 1 deň. Boli sme z tých ,šťastlivcov, ktorým naskočila elektrina hneď na druhý deň. No odo dňa 29. júna 2012 som prestala mať obľubu v apokalyptických filmoch, keďže tu v USA sa stávajú až priveľmi skutočnými.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?